*** Hýľ na informačnom paneli na náučnom chodníku na Zvolenskom Pustom hrade a pod ním nápis, že je to glezg
*** hýľ obyčajný
*** glezg obyčajný
…alebo ako si aj odborník pomýli hýľa s glezgom.
Tento článok ma prinútila napísať skúsenosť z vychádzky na Zvolenský Pustý hrad. Z mesta naň vedie nielen turistický, ale aj náučný chodník.
Informačné panely náučného chodníka nám umožňujú získať základné poznatky nielen o histórii tohto starobylého sídla, ale aj o prírode hradného vrchu. Pristavme sa pri jednej z tabúľ, ktorá sa nachádza na Dolnom hrade, teda na miestach, na ktoré sa sústreďuje súčasný archeologický výskum. Na nej je totiž – okrem iného – vyobrazený jeden z reprezentantov tunajšej avifauny hýľ obyčajný (Pyrrhula pyrrhula). Všetko by bolo v poriadku, keby pod kresbou nebol uvedený iný vtáčí druh – glezg obyčajný (Coccothraustes coccothraustes). Už vari pred štyrmi rokmi som na túto chybu upozornil. Osobne i v miestnej tlači. A – nič. Vraj opravu môže urobiť len autor náučného chodníka. To mu neberiem, ale prečo tak už neurobil? Že by bola za tým pýcha odborníka a laici do toho nemajú čo „kecať“? Ja viem, je to maličkosť, detail, ale naštrbuje to dôveryhodnosť celého komplexu informácií.
Hoci som len laik a takpovediac turistický záujemca o prírodu, dovolím si načrieť do mojej knižnice a vybrať pár informácií z odborných i populárno-vedeckých kníh o tomto významnom prvku našej fauny.
Hýľ obyčajný žije v lesoch, najmä v takých, v ktorých je bohatý krovinový podrast a ktoré sú prerušované lúčkami, rúbaňami, poliankami, obľubuje aj hustým krovím zarastené stráne, môžeme ho objaviť aj vo vŕbových a jelšových porastoch, ba i v kosodrevine. Hniezdo si robí najradšej na ihličnatých stromoch blízko kmeňa alebo na bočných konároch, prípadne v kroví. Tvoria ho korienky, vetvičky, lišajníky a lístie. Samička znáša dvakrát do roka 4 – 6 vajíčok, na ktorých sedí asi dva týždne, samček jej prináša v hrvoli potravu, no ornitológovia zaznamenali aj prípady, keď ju vystriedal pri zohrievaní vajíčok. Zhruba rovnaký čas, teda asi 14 dní, sa starajú o výchovu mláďat, až kým nevyletia z rodného hniezda. Hýle sa živia semenami a plodmi listnatých i ihličnatých drevín, radi vyzobávajú jadrá šípok, borievok, hlohov a iných kríkov. Na jar ozobávajú aj kvetné púčiky stromov, čím môžu škodiť v ovocných sadoch. Dajú sa však ľahko odplašiť. V mimohniezdnej dobe za potravou poletujú lesmi, často v spoločnosti sýkoriek, stehlíkov a iných spevavých vtákov. Najmä ak prituhne, odvážia sa až do blízkosti ľudských obydlí, i do miest, kde bývajú ozdobou vtáčích kŕmidiel.
Hýle sú skutoční krásavci, ako dosvedčuje aj kresba na informačnom paneli a teda aj pripojená fotografia. Čierna hlava, popolavý chrbát, červený spodok tela, čierne krídla s bielym pásom, modročierny chvost, mocný čierny zobák a hnedé oči a nohy – to je vskutku skvostná kombinácia, ktorá pôsobí až exotickým dojmom. Samička je podobne zafarbená, len spodnú stranu tela má sivohnedú.
A glezgy?
Ich biotop tvoria najmä dubiny, bučiny i zmiešané hory od panónskych hájov do výšky okolo 1 200 m n. m. (napríklad na Poľane). Mocný zobák im umožňuje rozbíjať aj tvrdé kôstky, no koncom zimy a na jar zobú aj puky stromov a nepohrdnú ani hmyzom. Za potravou často zlietajú na zem. Zafarbenie glezga je však iné a s hýľom si ho nemôžeme pomýliť. Chrbát má tmavohnedý, hlavu a brucho má žltohnedé, na hrdle má čiernu škvrnu a záhlavie má sivé. Krídla má čierne s výrazným bielym poľom. Čiernohnedý chvost má na konci bielu obrubu, mocný zobák má hnedosivý, nohy hnedé a oči červenkasté.
Až sa s hýľom alebo s glezgom stretneme v prírode, je to určite milé oživenie našej vychádzky. Oba druhy sú pevnou súčasťou našej fauny a samozrejme patria medzi chránené.
A čo s tým konštatovaním, ktorým som môj článok začal? Nuž, azda príde čas, keď si ich nebudú odborníci mýliť a napravia chybu na informačnom paneli na Pustom hrade.
Kresby prevzaté z populárno-náučnej knihy Naše vtáky.