Pri pohľade na rebríčky najnechutnejších jedál na svete, ktoré z času na čas zverejnia špecializované európske magazíny sa mnohým z nás zodvihne žalúdok. Paradoxne z pohľadu iných národnosti sú práve niektoré európske jedlá odpudzujúce. Prečo niektoré špeciality vyvolávajú v nás už na pohľad pocit nevoľnosti a naopak na inom kontinente sú považované za absolútne delikatesy? Hobbyportal bude vašim sprievodcom kulinárskym svetom netradičných jedál, ktoré by ste asi nikdy nejedli.
Prečo je to tak?
Správna otázka. Pocit nechutnosti je spolu s hnevom, radosťou, prekvapením, smútkom a strachom jednou zo šiestich základných ľudských emócií. No zároveň je jedinou emóciou, ktorú sa musíme „naučiť“. A práve preto je tak komplikovaná. Jej prvú lekciu dostaneme v najútlejšom veku, ešte skôr, ako sa naučíme chodiť. Pomáha k tomu hlavne matkino hlasité *fuuuuj*, keď vložíme do úst niečo, čo nemáme. V nasledujúcich týždňoch a rokoch sú pre nás spúšťače nechuti získavané nielen z pravidiel a reakcií rodičov, ale aj kamarátov, okolia – teda takzvanej širšej kultúry. Práve jedlo býva výrazným ukazovateľom emócie nechutnosti v rozličných častiach sveta a niekedy je naozaj veľmi ťažké odhadnúť, prečo každý z nás vníma rovnaké jedlo ináč. Typickým príkladom sú známe európske syry. Drvivá väčšina z nás ich považuje za lahôdku, no verte, že mnohí aziati by ich nezobrali do úst. Pritom je jedno, či ide o plátkové syry, eidam, francúzske a holandské syrové delikatesy. V Ázií by ich považovali za nechutné a prirovnali ich zápach doslova ku kravskému lajnu, alebo moču. Máme sa preto cítiť urazení? Asi nie. Veď – sto ľudí – sto chutí. Známe Olomoucké syrečky zo susedných Čiech dokážu aj Slovákov rozdeliť na dva tábory, že? Možno bude pre vás prekvapením, že aj tak bežná vec, akou je kyslá kapusta môže v niektorých národoch vyvolávať odpor. V ich ponímaní totiž význam kvasený = zhnitý, čo je vlastne pravda, no v našich zemepisných šírkach nepodstatná. Ak vás teda omrzela Slovenská kuchyňa a radi by ste skúsili niečo nové a originálne, prijmite naše pozvanie na prechádzku exotickým svetom jedál. Pripomínam však, že nasledujúce riadky sú určené naozaj len pre silné žalúdky.
*** Tradičné trhy v Thajsku zaskočia turistov veľkým výberom chrobákov, lariev, červíkov a kobyliek, ktoré sú pripravené, ako pokrm
Kto si dá kačacie embryo?
Naše putovanie začneme v exotickej Ázií. Tak napríklad Thajsko je známe tým, že na ich jedálnom lístku nesmú chýbať chrobáky, larvy, húsenice a podobné živočíchy. Toto sú všeobecne známe fakty. Možno však neviete, že na Filipínach, vo Vietname a Číne sa za jednu z absolútnych gastronomických lahôdok považuje kačacie vajce s embryom. Táto pochúťka sa volá balut a vzniká tak, že sa oplodnené vajce niekoľko dní zahrieva v teple, aby sa v jeho vnútri vyvinulo malé embryo. Potom stačí vajce hodiť do vody a klasicky uvariť na tvrdo. Tí, ktorí sa túto „lahôdku“ podujali ochutnať vám s vážnou tvárou potvrdia, že má naozaj vynikajúcu chuť. Navyše mäkké kosti ešte nenarodeného káčatka dávajú pochúťke nezameniteľnú chrumkavú štruktúru. Podľa tradícií má toto jedlo blahodarné účinky na potenciu a tak je v Ázií naozaj veľmi vyhľadávaným.
*** Balut, alias vajce 2 v 1
*„Stačí prekonať prvý odpor, zhltnúť tak 20 kúskov a vaše telo získa celodennú potrebu vápnika, fosforu, železa a vitamínu B,“* tvrdia renomovaní lekári. O čom je reč? O mopane. Mopane sú desať centimetrové húsenice, na ktoré natrafíte pri potulkách Afrikou prakticky všade. Nie je problém nazbierať ich behom hodinovej prechádzky desať a viac kilo, no napriek tomu sa chovajú aj na špeciálnych farmách. Sú totiž obľúbeným jedlom nielen Afričanov, ale aj turistov. Pri predstave pečených húseníc nejednému Európanovi príde nevoľno, ale kto ich skúsi, dá si aj druhýkrát. Húsenice mopane sú totiž nielen celkom chutné, ale z lekárskeho hľadiska sú cenným zdrojom vitamínov. Okrem pečenia sa pripravujú aj niekoľkodňovým sušením na slniečku. Najväčší odvážlivci ich však jedia surové.
*** Africká delikatesa mopane
*** Mopane s prílohou
Ak budete niekedy v Mexiku, buďte obozretní pri výbere špecialít miestnej kuchyne. Pod názvom escamoles sa napríklad skrýva niečo, o čo by ste pri jedení so zaviazanými očami tvrdili, že je to mentolový kaviár. V skutočnosti sú to varené vajíčka čiernych mravcov. A naozaj chutia po mentole a trošku aj po orechoch a kaviári. Ide len o to, aby ste prekonali počiatočný odpor k mise plnej drobných mravčích vajíčok. Ak ich zjete všetky, bude váš organizmus obohatený o veľké množstvo proteínov. Na porovnanie: 100 gramov hovädzieho mäsa v sebe ukrýva 16 – 20% proteínov. Rovnaké množstvo escamoles ich obsahuje až 50%.
Pri mravcoch ešte chvíľu zostaneme. Viete, kde ich údajne pripravujú najlahodnejšie? V Austrálií. Za vyhlásenú špecialitu tu platia zelené mravce v pikantnej citrónovej omáčke. Stačí, ak ich hodíte na rozpálený tuk a opražíte do chrumkava.
*** Mexická lahôdka escamoles
Za jedlami, ktoré majú na stupnici lákavosti k pokrmom jasnú nulu nemusíte chodiť ďaleko do exotických krajín. Výzvou pre našinca môže byť návšteva Sardínie a konzumácia Casu Marzu (v preklade zhnitý syr). Ten je síce v súčasnosti zakázaný priamo Európskou úniou, no domáci vám ho s hrdosťou naservírujú. Prečo ten zákaz? Niet sa čomu diviť. Tento druh syra je doslova prešpikovaný larvami syrohlodky drobnej *(piophila casel)*. Tieto larvičky sa zámerne kladú do nezrelého syrového bochníka pecorino sardo, kde sa liahnu a pomáhajú tvoriť jeho jemnú štruktúru. Larvy sa konzumujú so syrom zásadne živé. Dobrá rada – zakryte sústo, ktoré chcete vložiť do úst rukou, pretože vyrušený červík zacíti nebezpečenstvo a dokáže sa vymrštiť do vzdialenosti aj 15 cm. Konzumácia sa tak veľmi rýchlo môže zmeniť v nečakané dobrodružstvo.
*** Casu marzu – syr, prešpikovaný larvami
Ak si chcete dať po jedle pohárik netradičného nápoja, skúste chichu. Pod týmto názvom ho nájdete v Ekvádore, no za jeho rodisko je považovaná Čína. Číňania už v staroveku využívali hlavne mladé dievčatá k príprave tohto mierne alkoholického nápoja. Dievčatá si vkladali do úst varenú kukuricu a žuli ju dovtedy, kým sa z nej nestala hmota zmiešaná s ich slinami. Potom ju vypľuli do pohára s teplou vodou a nechali pár dní kvasiť. V latinskej Amerike sa tento nápoj pije doteraz pri príležitosti rôznych festivalov. Jeho odmietnutie je však veľkou urážkou hostiteľa a cudzincom sa odporúča vypiť aspoň malý dúšok chicha.
*** Chicha má charakteristické mútne sfarbenie
Ak ste niekedy jedli španielsku klobásu chorizo, vedzte, že sa jednalo o zmes mletého bravčového mäsa, ktoré nebolo varené, údené, ani ináč tepelne upravované. Bolo iba skvasené a vysušené (preto ten zápach). No zápachu kraľuje v Európe pochúťka, ktorá pochádza z Islandu a volá sa glehákarl, prípadne skyehákarl. Je to žraločie mäso, na ktorom by nebolo nič čudné, keby jeho príprava neprebiehala tak, že grónskemu žralokovi odrežú hlavu, vyvrhnú vnútornosti a trup pochovajú do plytkého hrobu, zasypaného pieskom. Tam bude ležať dva až päť mesiacov s ohľadom na ročné obdobie. Potom sa vykope, nakrája na pásiky a niekoľko ďalších mesiacov sa suší. Zápach zhnitého žraločieho mäsa hákarl je močovinovo-rybací. A chuť? Slávny šéfkuchár Anthony Bourdain ju označil za najhoršiu a najodpornejšiu vec, akú kedy jedol. Islanďania však jeho názor nezdieľajú.
*** Hákarl – zhnité žraločie mäso, alebo pochúťka?
Čo je teda nechutné?
Parížsky šéfkuchár Pierre Moulin v jeden kulinárskej televíznej show povedal: *“ Ak by sme to chceli pritiahnuť za vlasy, tak s jedlom to máte ako s náboženstvom. Keď vám budú rodičia tvrdiť, že kresťanstvo je jediné dobré náboženstvo a tie ostatné sú zlé, vytvoria pocitovú emóciu, ktorá vo vás časom odsúdi napríklad islam bez toho, aby ste ho bližšie spoznali. Pritom to vôbec nemusí byť zlé náboženstvo. Ak poznáte Francúza, ktorý neje syry, lebo sú mu príliš slizké a pritom neváha skonzumovať rovnako slizkého slimáka verte, že nechuť k syru mu nebola daná od narodenia, ale mu bola vnútená jeho okolím. Na jedlá, ktoré by ste v živote do úst nevzali sa musíte pozrieť aj z iných uhlov pohľadu. To čo nám zapácha, môžu iní považovať za vôňu. Všetko záleží od toho, ako sa k jedlu postavíme. Podvedome nám slovo pleseň evokuje niečo odporné a pritom jeme plesňové syry. Buďme teda zhovievaví k iným kultúram. Málokto si totiž uvedomí, že tradičné ázijské jedlá, plné kobyliek a inej hávede, sú v podstate úžasným zdrojom výživných prvkov, ktoré sme si v našich končinách zvykli dopĺňať vo forme tabletiek. Aziati ich však majú v prírodnej – nechemickej forme. A to sa predsa počíta.“*
Pád slovenskej pýchy
Na záver mám jednu úsmevnú príhodu, ktorá bola vlastne akýmsi spúšťačom k napísaniu tohto článku. Pred časom si jedna moja kamarátka zobrala za muža chlapíka z Nového Zélandu. Mesiac po svadbe sa rozhodli navštíviť Slovensko. Pre Henryho (tak sa volá jej manžel) to bola prvá cesta na Európsky kontinent. Po povinných „zoznamovačkách“ s rodinou, ktorá neabsolvovala sobáš v ďalekom Aucklande sme sa stretli v pohostinskom zariadení, typickom pre Slovensko a nesúcom hrdý názov Salaš. Musím sa priznať, že až do stretnutia naživo som si predstavoval Henryho, ako maorijského bojovníka s krúžkom v nose. V skutočnosti to bol príjemný mladý muž, ktorého by ste si skôr zmýlili s Európanom, ako s človekom z opačného konca Zeme. Po zoznámení sa vo mne prebudil veľký patriot a tak som neprezieravo objednal pre všetkých naše slávne bryndzové halušky. Jedlo, na ktoré sú Slováci pyšní (vrátane mňa). Aké však bolo moje prekvapenie, keď pri pohľade na tanier s nimi Henry zbledol. Dokonca by som povedal, že mierne zozelenel. Trápna chvíľa nemala konca. Henry so skormúteným výrazom v tvári prehlásil, že on „toto“ jesť nemôže. Nakoniec si teda dal grilované rebierka a až neskôr bol schopný porozprávať o svojom „skrate“. Nuž, naše halušky mu obrátili žalúdok hore nohami už len tým, že sa na ne pozrel a privoňal k nim. Dlho sa nechcel k tejto téme vracať, no po dlhom prehováraní (a štyroch pohárikoch slivovice) sa priznal, že mu naše halušky zapáchali doslova, ako spotené ponožky a pohľad na ne mu pripomínal niečo, čo radšej nebudem rozvádzať. Nech by sme robili čokoľvek, neexistovala sila, ktorá by ho prinútila zjesť čo len jedno sústo. Počínanie Henryho ma zaujalo. Tak som začal pátrať po záhadách nechutnosti. A takto vlastne vznikol tento článok.
*** Čo mu na nich vadilo ???!!!
Foto: insecta.co.za, wikipedia.org, ask.com, everythingisdirty.com a Honza Groh