16.04.2010

Sme druháci. Máme po skúškach a pomaly všetci sme už doma alebo sa chystáme odsťahovať z intráku v najbližších dňoch. Len prednedávnom sme sa prvýkrát stretli a už sa aj lúčime, našťastie iba na pár mesiacov. Ako deň prešiel rok a my sme žili život vysokoškolský.

A prvý ročník na výške je za nami. Je nás o čosi menej ako v septembri, keďže výška nie je celkom med lízať, aj keď to často tak vyzerá. Ale pravdupovediac to nebolo také ťažké, ako vraveli „starší„. Tí, čo to vzdali, to vzdali zväčša pred skúškami v zimnom semestri. Pravdupovediac som sa aj ja obával, že to nespravím a po prvej polovici zimného semestra som o tom bol dokonca presvedčený, ale vďaka vzájomnej pomoci medzi spolužiakmi sme to zvládli. Tí, ktorí neprešli, tak len u máloktorých sa to dá pripísať lenivosti, išlo aj o šťastie, aj keď vedieť čosi z látky nebolo na škodu. Učivo druhého semestra bolo myslím ľahšie a mali sme aj viac voľna. Ale „starší“ zase vravia, že druhý ročník je najťažší, tak sa uvidí.

Plagáty, skriptá, posteľ, plus nejaký ten stôl a stolička, našťastie u nás aj chladnička. Dokonca aj zachovalé umývadlo. Dvere sú samý odkaz, na chodbách koncert smradov. Spoločná sprcha, kde na vás kvapká voda z vápenných cencúľov na strope, spoločné záchody, kde občas nájdete aj niečo osobné, a spoločná kuchynka, kde vám ostatní robia chute vôňou na celú chodbu práve vtedy, keď ste na mizine. Bludisko a spleť chodieb a terás átriových domčekov v Mlynskej doline, kde sa neskúsení hneď stratia. „Môžeme prejsť?„ – pýta sa niekto snažiaci sa nájsť si skratku cestou na obed. „Samozrejme“, je tu už denná rutina. Občas chce prejsť aj nejaká tá mačka, alebo si pýta o zvyšky jedla, tak občas sa jej aj ujde. Veľká terasa, kde je vždy miesto na oddych, aj keď nie vždy tiché miesto na oddych. A v slnečných dňoch sa tu dá čo to vidieť. Všade bodrel, špina, opadaná mozaika, fľaše, sklo, povyberané kachličky. Z každej izby iná hudba, iní ľudia, zmes z celého Slovenska. Na fóre sa hľadá ukradnutý hrniec zo zemiakmi, ktorý už má tisíc plusových hlasov, ale stále sa nenašiel. Nuž, ja ho nemám.

Klobásy, parfém, vodka, každý má svoje záujmy a veľa je spoločných, asi najmä tá vodka, aj keď my sme pili viacej ríbezľové víno. Dievčatá sú z neho hneď mimo. Ale aspoň my matematici sme sa málokedy spili do nemoty, skôr nám alkohol slúžil na pozdvihnutie nálady po nevydarenej alebo aj vydarenej skúške či písomke. Dôvod na oslavu je predsa vždy, či je už nový rok, nový mesiac, nový týždeň, nový…deň? A z domu ani riadok, teda občas nejaký ten e-mail prišiel a na niektoré som aj odpísal. Najmä my matici sme samí blázni a géniovia a povedal by som, že každý z nás je obidva, keďže aj počas krúžkovice niektorí preberali prednáškové úlohy, alebo sa občas rozmohla búrlivá debata o projekte na grafiku. A potom sa pilo ďalej, proste na izbách čistá radosť. Čo sa dá zopakovať? Ročník alebo mladosť? Ročník sa nám opakovať nechce, ale mladí duchom ostaneme hádam navždy, aj keď je priskoro na takéto reči.

Sedem nula nula – zvoní budík, vstávať! Ešte nie! Pol ôsmej, vstávať, treba ísť na prednášku! Ešte nie! Sedem štyridsaťpäť, poďme poďme! Ešte 5 minút! Osem hodín, tri minúty! „Kedy to začína? Osem desať? A nejdeme, ne?" „Dobre." – stalo sa všetkým, ale stalo sa už aj, že ideme spať o piatej, vstávať sa má o siedmej na dôležité cvičenia, ja vstanem sedem päťdesiatosem, a osem hodín a šesť minút som už v škole. Stalo sa mi raz, zabijak. Škola je fajn, škola je dobrá, spravím voľno kedy chcem, ak to podmienky dovolia a oni to väčšinou dovoľujú. Aj keď je nespravodlivosti dosť, treba sa preniesť a vyriešiť to v dobrom a s trpezlivosťou.

Stena je strašne tenká, najmä ak máte po skúške a chcete sa vyspať a z druhej izby počuť zúfalé výkriky pri učení sa susedov práve na ten istý predmet, no prosto nočná mora. Ale niežeby to boli zlí susedia. Plno ľudí, plno chutí, spoločné akcie, ťažké témy na rozoberanie, ku ktorým nikto nevie ako sme sa vlastne dostali. Spať treba chodiť za vidna, preto sme išli občas až ráno. Občasný seriálový maniaci. Vedeli ste, že ak má seriál 20 častí, tak je to vlastne taký dlhý film, ktorý si pozriete naraz. Na slnku na terase s notebookom na kolenách. Sáčkové polievky na poslednú chvíľu alebo veľké spoločné nákupy v Tescu za 100 eur. Niekedy celodenné učenie, niekedy celodenný spánok. Niekedy sa párty zúčastniť, niekedy iba počúvať párty na balkóne oproti a relaxovať sám na izbe, aj to má svoje čaro. A niekedy hrešiť nech sú ticho, veď ja potrebujem iba prejsť. Tisíce ľudí, študentov, plno izieb a všetky v podstate rovnaké. Denne navštíviť aspoň dvadsať známych aj neznámych, nakúpiť lacno aj draho, spraviť niečo dobré a aj nejakú vilomeninu. Šijacie stroje z dvoch tiel, zásnuby bez prstienka – nuž, každý vie svoje, no nie? Žiadosti na dekanát sme zatiaľ neposielali, ale verím, že aj to príde. Belasí opar v liehu, atmosféra ako má byť. Tu odzvonilo pannám, no zaslúžia si nehu – nuž veru, ale vravím, že každý vie svoje! Každý zuby cerí, ryžu varí, každý tu žije, užíva si, občas prežíva, ale zväčša žije, pije, občas sa učí, občas ide domov, a vie, že je strašne krásne veriť, že nebudeme starí.

Nemali sme na podnájom, žrali sme rožky s čajom, v mestečku nad Dunajom, je intrák peklo s rajom – a my sme v septembri naspäť, aby sme ďalej žili svoj život vysokoškolský.

Zdroj www.grigus.blog.sme.sk

Hodnotenie
1/5 2/5 3/5 4/5 5/5
Počet hodnotení: 1


Náhodné články z aktuálnej sekcie Náhodné videá z aktuálnej sekcie
Komentáre

Páči sa vám autorov štýl písania, stotožňujete sa s jeho názorom alebo si myslíte, že sa na vec pozerá zo zlého uhla a niečo mu uniká? Zapojte sa do diskusie a vyjadrite svoj názor!

nebude uverejnený
Alebo sa prihláste »
Koľko je 1 plus dva?
Položky označené * sú povinné

Prihlásenie
 
 
Reklama