Existuje nespočetne veľa príkladov toho, ako sa z nenápadného koníčka stal zdroj príjmu peňazí. A vôbec nie malých. Možno aj vy máte v kútiku duše sen, ako spojiť príjemné s užitočným a zmeniť svoje hobby na biznis. Niekedy to príde ako blesk z jasného neba, no vo väčšine prípadov je to beh na dlhé trate či doslova tŕnistá cesta. No napriek tomu je práve previazanosť koníček – biznis ideálna. Pretože ak má niekto zmysluplné hobby a venuje sa mu s láskou, bude taký aj vtedy, keď mu jeho záľuba začne zarábať. Aspoň vo väčšine prípadov je tomu tak. Hobbyportal vám ako príklad predstaví dvoch ľudí (Američana a Slováka), ktorých mená sú dnes veľmi známe. No kedysi začínali, ako neznámi úplne od nuly. Za ich úspechom stojí práve láska k ich celoživotnému koníčku. A schopnosť nevzdávať sa.
Steven Seagal: aikido – hobby na celý život
Keby sa kedysi dávno nezamiloval do bojových umení asi by ho dnes nik nepoznal. *„Láska k aikido mi dala naozaj veľa. Bez tohto hobby by som nemal nič. Ani slávu, ani peniaze, ani svetoznáme meno. Moje hobby mi zarobilo v troch etapách môjho života,“* spomína Steven Seagal. Má pravdu. Jeho príbeh začal veľmi dávno. Jedného slnečného dňa zoberie otec šesťročného Stevena na futbalový zápas. Nadšený drobec sleduje hru až do chvíle, keď príde prestávka. Tá sa mu zdá zbytočná a najradšej by chcel, aby hráči hrali bez pauzy. Jeho sklamanie trvá však len do chvíle, keď na trávnik vyjde postava v bielom. Majster bojových umení prišiel ukázať svoje umenie a vyplniť prestávku predstavením, z ktorého sa malému Stevenovi zatajil dych. S rozžiarenými očami sa pozrel na otca a povedal: *“Toto chcem vedieť aj ja.“*
*** Aikido fascinovalo Stevena Seagala už od útleho veku
Zanedlho sa zapisuje na karate a neskôr na aikido. Bojové umenia sa stali odvtedy jeho láskou na celý život. Ako 17 ročný odchádza do Japonska, kde sa učí bojové umenia od skutočných majstrov. Po návrate domov zakladá ako prvý Američan školu aikido a okamžite sa o ňom začína hovoriť. Rodičia hromadne zapisujú svoje deti na tréningy. Navyše vďaka mohutnej postave a famóznym výkonom pri predvádzaní aikida sa Seagal stane objektom záujmu mocných a známych osobností, ktorým robí ochranku.*“Bol to čas, keď som si po prvýkrát uvedomil, že môj koníček mi začal zarábať pekné peniaze,“* hovorí Steven s odstupom času: *„Boli dobré dni, ale aj zlé. Niekedy som chcel, aby mal deň aspoň 30 hodín. Nič som nestíhal. No nikdy som si nepovedal, že končím. A urobil som dobre.“*
*** Seagalova škola aikido zaznamenala v USA obrovský úspech
Dôležitý zlom v jeho živote nastal onedlho potom, ako začal robiť ochranku slávnym a mocným. Michael Ovitz bol majiteľom hereckej agentúry a zároveň človekom, ktorý využíval Seagalove služby v oblasti osobnej ochranky. *„Čo keby ste si skúsil zahrať vo filme?“* navrhne mu a Seagal s nadšením prikyvuje. Od roku 1988 sa objavuje na filmovom plátne a účinkuje v mnohých akčných filmoch: *“Spočiatku som to nebral, ako nejakú príležitosť, no moje filmy mali vynikajúcu návštevnosť. Producenti si spokojne mädlili ruky a ani ja som si nemohol sťažovať. Odrazu som peniaze rátal v úplne iných dimenziách. Tak mi môj koníček začal zarábať po druhýkrát.“* Deväťdesiate roky milovali akčných hrdinov no s nástupom nového milénia začali ľudia dávať prednosť iným druhom aj formám televíznej zábavy. Prišiel fenomén reality show. *„Budete vyvaľovať oči,“* vyhlasuje sebavedome Seagal, keď ponúka producentom vlastný formát takejto show. V programe Steven Seagal: Muž zákona (2009) sa herec stáva súčasťou života amerických policajných hliadok. Vyráža s nimi k naozajstným prípadom a pomáha zjednať poriadok vo svete zločinu. Všetci si najprv myslia, že si z nich strieľa, no v roku 2011 Seagal oznamuje, že slávnostne zložil prísahu a stal sa ozajstným strážcom zákona v Texase. „To teraz budete pracovať za pár dolárov na deň?“ pýtajú sa novinári. Seagal ich však šokuje priznaním, že už viac, ako 20 rokov robí pomocného šerifa v Louisiane. *„Ak niekto miluje svojho koníčka, nepozerá až tak veľmi na peniaze. Ja som o svojej práci nikdy netvrdil, že je to práca. Pre mňa je to láska na celý život.“* A tak mu záľuba v bojových umeniach zarobila a zarába aj v tretej etape života.
*** Nekompromisný pomocný šerif z Louisiany
Jaroslav Kuracina: pištoľ – hračka pre veľké deti
Priznám sa, že som dosť dlho premýšľal nad tým, ktorého Slováka predstavím návštevníkom Hobbyportalu ako ukážkový typ človeka, ktorý dokázal svojho koníčka premeniť na biznis. Nieže by nebolo z čoho vyberať, no príbehy slovenských majiteľov fitness centier, tanečných škôl a podobne sú všeobecne známe. Vybral som si človeka, ktorého život plný zdravej tvrdohlavosti, zanietenia, pracovitosti a schopnosti nevzdávať sa patrí podľa mojej mienky k doslovnému príkladu splnenia „amerického sna“ na slovenský spôsob. A ešte preto, lebo meno Jaroslav Kuracina je vo svete známejšie, ako u nás.
*** Jaroslav Kuracina so svojimi „hračkami“
Jeho celoživotné hobby je pre mnohých dosť netradičné, pretože sú ním zbrane a zvlášť pištole. K tomuto koníčku prišiel už v detstve. Starý otec Jaroslava Kuracinu bol totiž bývalý armádny dôstojník, partizán, vynikajúci strelec a poľovník. Bol to on, čo v malom Jaroslavovi prebudil živý záujem o zbrane. Kým ostatné deti rozoberali doma hračkárske autíčka a snažili sa zistiť ako fungujú, Jaroslav rozoberal a skladal pod dohľadom starého otca naozajstné zbrane. A tie malého chlapca fascinovali tak, ako nič iné. Bol to na tú dobu dosť zvláštny koníček, no zároveň dal základy ďalšiemu smerovaniu života Jaroslava Kuracinu. Preto nebolo nič zvláštne, keď si neskôr vybral kariéru profesionálneho vojaka – špecialistu na zbraňové systémy. V tom čase skrsol v jeho hlave nápad vymyslieť zbraň pre armádu, ktorá by bola jedinečná. Počas voľnejších nočných služieb usilovne kreslil jej návrhy. Boli to stovky, možno tisíce výkresov, za ktoré si medzi kolegami vyslúžil posmešky, pochybnosti a tiež prezývku Picasso. Napriek tomu všetkému sa nevzdával. A tak sa pomaličky zrodila zbraň – pištoľ , ktorá dnes dobýva svet pod názvom K100. Aby sa tak stalo, muselo prejsť ešte veľa času.
V roku 1994 si Kuracina dáva patentovať vlastný model s technológiou odomykania rotačného uzáveru pištole a o rok neskôr získal medzinárodný patent aj na unikátny systém, ktorý pri výstrele zjemňuje spätný ráz zbrane. Po podaní patentovej prihlášky nastal čas osloviť potenciálnych výrobcov novej zbrane. Jaroslav dokonca opúšťa armádu, aby mal čas na realizáciu svojej pištole. Obidva zbrojárske podniky, ktoré prejavili záujem o jej výrobu však neskôr skrachovali. To bol zlom, ktorý by iného položil na lopatky. Nie však Jaroslava Kuracinu. Napriek nepriazni osudu zakladá firmu Grand Power. A takmer ihneď na musí čeliť typicky slovenskej byrokratickej mašinérií. Ani medzinárodné patentové listiny neboli pre bankových úradníkov dostatočnou zárukou a všetky žiadosti o úver zamietali. Nakoniec bola firma založená vďaka Kuracinovým priateľom a dnes si samotný majiteľ môže hrdo povedať, že na chod firmy nikdy nepoužil ani cent z bankovej pôžičky. Výroba pištole Grand Power K100 sa tak mohla začať. Mimochodom názov zbrane je zložený zo začiatočného písmena Jaroslavovho priezviska a číslica za ním predstavuje jeho hmotnosť v čase začiatku výroby.
*** K100 žne úspechy na medzinárodných výstavách
Za to, aby sa zbraň stala svetovou môže tak, ako v mnohých prípadoch náhoda. Jaroslav Kuracina spomína: *„Oslovili ma organizátori streleckej súťaže, či by som nemohol poskytnúť ako sponzor hlavnú cenu pre víťaza. Cenou sa samozrejme stala K100. Tak sa dostala do rúk jedného z najlepších slovenských strelcov Ernesta Nagya. Ten si ju nevedel vynachváliť, dokonca odsunul na vedľajšiu koľaj taliansku pištoľ značky Tanfoglio, ktorú dovtedy používal a začal strieľať iba s K100. Strelci z iných krajín si jeho zbraň všimli na medzinárodných súťažiach a začali sa o ňu živo zaujímať. Po krátkom čase prišli pozitívne reakcie v streleckých časopisoch a s nimi samozrejme aj reklama na zbraň zo Slovenska.“* Firma Grand Power začala cielene oslovovať importérov z krajín Európskej únie i zo zámoria, s ponukou na spoluprácu. Tí si väčšinou objednali pár kusov na skúšku a po nadšených reakciách zákazníkov začali objednávať Grand Power K100 pravidelne. A tak sa roztočili kolieska, ktoré zmenili hobby mladého muža na biznis. Sám Kuracina tvrdí, že streľba je naozaj hobby a pištoľ je hračka pre dospelých, ktorí vo vnútri ostali deťmi. Úspech pištole Grand Power K100 je neodškriepiteľný. K významným patrí hlavne ten z výstavy IWA v Norimbergu. „Ká stovka“ sa stala súčasťou portfólia významnej Americkej firmy STI, ktorá má v odborných kruhoch obrovskú prestíž. Pomocou ich obchodnej siete a pod ich značkou sa slovenská zbraň predáva do USA. Okrem toho sa úspešne presadzuje v bezpečnostných službách i v niektorých policajných zboroch v zahraničí. Patrí sem Česká republika, Nemecko, Belgicko, Španielsko, Maďarsko, Poľsko, Fínsko, Slovinsko, pobaltské štáty, ale aj štáty Ázie – Malajzia, Thajsko, Filipíny, Indonézia, krajiny strednej a južnej Ameriky i Austrálie.
*** Svetová zbraň slovenskej výroby
Aký je Jaroslav Kuracina šéf? Presne taký, aký by mal byť. Chlap na svojom mieste, ktorý si splnil svoj dávny sen aj keď s malou zmenou. Pôvodne chcel totiž vyrobiť zbraň pre slovenskú armádu. Skutočnosť je však taká, že k pištoli, ktorej meno má cveng v mnohých krajinách sveta sa práve Slovensko správa dosť macošsky. Ide hlavne o silové rezorty, ktoré o ňu neprejavujú záujem a radšej nakupujú drahšie zbrane zo zahraničia. Čím to je? Možno platí to známe, že úspech sa na Slovensku neodpúšťa, alebo to, že doma nie je nik prorokom. Je to vlastne jedno. My len spresníme, že cenovo je Grand Power K100 takmer o 30% lacnejšia, ako porovnateľné svetové výrobky, ktorých výrobcovia sú na rozdiel od našinca zvýhodňovaní dotáciami od štátu, v ktorom pôsobia. Zahraničné recenzie hovoria o K100 ako o *„krotkej zbrani“*. To znamená, že má vďaka originálnemu a jedinečnému technickému riešeniu v ruke omnoho menší spätný ráz. Tento fakt umožňuje venovať sa streleckému športu aj ženám alebo fyzicky menej disponovaným jedincom. Okrem toho má menší zdvih pri výstrele, komfortnejší úchop a obojstranné ovládanie. Výnimočný je tiež systém výmenných modulov rukoväte, pomocou ktorých si ju každý strelec môže individuálne prispôsobiť podľa veľkosti dlane a dĺžky prstov. Bez nadsadenia tak môžeme povedať, že sa na Slovensku vyrába zbraň svetových parametrov a to vďaka človeku, ktorý si mohol tisíckrát povedať dosť, ale nepovedal. Človeku, pre ktorého sa stal jeho koníček biznisom.
Foto: lenesita.wordpress.com, stevenseagal.com, súkromný archív J.Kuracinu