Bájka o pračlovekovi, ktorý našiel opustené vlčie mláďa, vzal ho do jaskyne, skrotil a „premenil“ na psa má vážne trhliny. Podľa najnovších historických a odborných výskumov to bolo úplne inak. Začiatky nášho priateľstva so štvornohými miláčikmi boli oveľa zaujímavejšie.
Človek a pes
Príbeh evolúcie je fascinujúci a najčastejšie sa v ňom hovorí o tom, že prežijú len tí najsilnejší, najschopnejší a najprispôsobivejší. Mnohí si vysvetľujú spolužitie človeka a psa tak, že skrotení vlci, z ktorých sa psi neskôr vyvinuli, pomáhali našim predkom pri love a v blízkostiach ich obydlí zostali natrvalo. Keď sa však nad týmto tvrdením zamyslíme, zistíme, že nedáva žiaden zmysel. Keď naši predkovia dorazili zhruba pred 43 000 rokmi na Európsky kontinent, nepoznali zľutovanie a nemali ani štipku tolerancie k mäsožravým šelmám. Pre nich to bola jednoducho konkurencia, ktorú bolo treba vykynožiť kvôli základnej podmienke prežitia – potrave. Väčšina mäsožravcov z doby ľadovej vrátane tigra šabľozubého, obrích hyen a iných šeliem bolo systematicky vyhubených v pomerne krátkej dobe. Dielo dokonali prírodné podmienky. Vlci, ako priami predkovia dnešných psov však prežili. Prečo? Aby pomáhali praľuďom v love? Ťažko. Človek bol aj bez nich v tej dobe jedným z najschopnejších lovcov, schopnejším, ako ostatné mäsožravce. Kto videl vlka žrať mäso, tak vie, že on ho doslova hlce a o korisť sa zásadne nedelí. Vlci spotrebujú pritom veľa mäsa. V priemere je to jeden srnec či dokonca jeleň na desať vlkov denne. A takúto „spotrebu“ nemohol praveký človek tolerovať. Bolo to príliš veľa na to, aby mohol s vlkom súperiť alebo ho živiť. Ako to teda zo skrotením vlkov bolo?
Kto z koho
Genetika nepustí. Všetky výskumy (a verte, že v poslednej dobe ich bolo niekoľko tisíc) potvrdili, že predkom všetkých psov je výhradne vlk. Žiadna iná psovitá šelma nehrá v evolúcií psov úlohu. Lenže nepustia ani známe fakty: behom minulých storočí takmer každá kultúra lovila vlkov s cieľom vyhubiť ich. Ako je teda možné, že sa z nich vyvinuli psy?
Poďme sa zahrať na detektívov. Vodítka nájdeme v mnohých indíciách. Vieme teda, že po veky vekov bol vlk pre človeka nepriateľským zvieraťom. Prvý písomný doklad o prenasledovaní týchto šeliem pochádza zo 6. Storočia pred našim letopočtom. Dozvedáme sa, že grécky zákonodarca Solon z Atén ponúkal za zabitých vlkov odmenu. Už v 16.storočí bol na príkaz Henricha VII, kráľa z rodu Tudorovcov vyhubený posledný vlk vo vtedajšom Anglicku. Okolo roku 1930 nebol údajne ani jediný kus tejto šelmy v celých Spojených štátoch amerických. Ako je teda možné, že kedysi bývali v blízkosti človeka tak dlho, že sa z nich vyvinuli psi? Evolučná teória nás síce nabáda uveriť tomu, že prežijú len tí najsilnejší, no tak trochu zabúda na fakt, že prežijú aj najpriateľskejší. Z toho môžeme usudzovať, že prví sa k ľudským príbytkom priblížili vlci, keď hľadali niečo k jedlu v odpadkoch. Človek predsa vyhadzoval cennosť – kosti, ktoré pre ľudský zažívací trakt boli k ničomu, no pre vlka to bola priam manna nebeská. Odvážnych vlkov, ktorí boli agresívni ľudia zabíjali. Tolerovali však priateľských jedincov.
Priateľstvo – to je mocné spojenie. Nehľadajte v tejto vete žiadne klišé. Pretože to bolo práve priateľstvo a neskoršie zdomácnenie, ktoré urobilo s krvilačnými vlkmi zázraky. Začal sa meniť ich vzhľad, získali škvrnité kožuchy, zvesili uši a začali vrtieť chvostmi.
Jedinečné schopnosti
Azda najväčším evolučným zázrakom na ceste od vlka k psovi bola zmena psychológie tohto zvieraťa, ktorá mala za následok porozumenie ľudským gestám. Dnes berieme ako samozrejmosť, že pes prinesie na povel pánovi hračku. Tým povelom nemusí byť však len reč, ale aj pohyb rukou. Schopnosť psov „prečítať“ tieto gestá je naozaj výnimočná. Ani naši najbližší príbuzní (šimpanzi) nevedia rozpoznávať gestá tak zreteľne, ako pes. Odborníci hovoria, že psi sa až pozoruhodne podobajú deťom v spôsobe, akým nám venujú pozornosť. Niektoré sú na svojho pána „napojení“ priam telepatickým spôsobom a všimnú si i najjemnejšej zmeny v pohybe ich očí. S touto novo získanou schopnosťou už mohol prapredok dnešného psa byť pre ľudí užitočný, čo sa odzrkadlilo hlavne pri love. Aport nie je výmysel dnešných dní. Fungoval už pred tisíckami rokov. Pes priniesol pánovi korisť a vedel, že aj jemu sa z nej ujde. Preto si nerobil nárok na všetko mäso. Akýmsi tajomným šiestym zmyslom vybadalo jeho vlčie „ja“, že cesta k jedlu nevedie v súvislosti s človekom cez útok, ale cez poslušnosť. Že vtedy mu človek neublíži. A toto je tajomstvo psej evolúcie.
Kto koho domestikoval?
Tí ktorí ešte stále neveriacky premýšľate nad nadpisom tohto článku čítajte ďalej. Vlastne – čítajte všetci. Spojenie človek + pes bolo pre rod homo sapiens rozhodujúce do veľkej miery. Užitočnosť skrotených vlkov sa lovom nekončila. Slúžili tiež ako varovný signál – živý alarm, ktorý svojim štekaním upozorňoval na príchod nepriateľa, či to boli bojovné kmene, alebo zvierací predátor. Pes ochraňoval svojho pána a neváhal vyraziť do útoku, ak cítil nebezpečenstvo. Za to sa mu ušiel podiel na jedle až kým sa nestal jedlom pes sám. Musíme to brať aj z tejto stránky. Pred viac, ako 10 000 rokmi síce končila doba ľadová, no potravy bolo žalostne málo. Bez možnosti skladovania potravín, rastlín a jedlých plodov mali lovci a zberači jediné zásoby jedla, ktoré bolo „po ruke“ v podobe „živých mäsových konzerv“ – psov. Počas putovania ich v nepriaznivej dobe jednoducho zabili a zjedli. No ako išiel čas, putá medzi psami a ľuďmi boli čoraz silnejšie. Okrem pomoci pri love si človek uvedomuje ochranný a obranný význam tejto šelmy. A určite ho už neberie, ako jedlo, ale ako pevnú súčasť ľudskej svorky. Odborníci sa dnes domnievajú a takmer s úplnou istotou tvrdia, že k tomu, aby človek zistil, že za jedlom nebude musieť putovať, ak ho bude mať stále po ruke, môžu psi vo veľkej miere. Z nápadu vydržať pár mesiacov na jednom mieste, kde bolo dosť plodov a rastlín k jedlu sa postupne vyvinulo „kostrbaté“ poľnohospodárstvo. A človek sa začal usádzať na úrodných častiach zeme. Lov a zber z jedného miesta. Skvelá myšlienka, ak vieme, že o bezpečnosť sa staral pes. A on sa staral, ako najlepšie vedel. Aj preto je dodnes najlepším priateľom človeka. Tak ako sú ľudia silne ovplyvnení vzťahom ku psom, sú aj psy ovplyvnené vzťahom k človeku. Bez zveličovania môžeme povedať, že vlci a neskôr (pra)psi prinútili ľudí k domestikácií a urýchlili tak vývoj našej civilizácie.
Foto: foto.inabruzzo.it, survivalrecon.blogspot.com, pbs.org, nsmbl.nl