Daniele, v zoologickej hierarchii príbuzné jeleňov, žili pôvodne v okolí Stredozemného mora a v Malej Ázii, no pričinením človeka sa ich životný priestor rozšíril po Európe, až na Ukrajinu a do Pobaltia. Ide o daniela škvrnitého (*Dama dama*). Otázne je, či ešte žije vo voľnej prírode aj jeho vzácny príbuzný daniel mezopotámsky (*Dama mesopotamica*).
Daniele charakterizujú veľké lopatovité parohy a škvrnité zafarbenie. V zime, keď má ich srsť sivohnedú farbu, sú škvrny nevýrazné, alebo môžu úplne zmiznúť. Vo zverniciach sa vzácne objavili aj jednofarebné biele alebo čierne daniele. Samce dorastú do hmotnosti okolo 90 kg, samice sú menšie, do 50 kg.
Hoci s chovom danielej zveri vraj začali už starí Rimania, na Slovensko sa daniele dostali až v stredoveku. Najprv ich vysadili do zverníc pri šľachtických sídlach, odkiaľ sa dostali do voľnej prírody. Obľúbili si najmä Malé Karpaty, Považský Inovec, Tríbeč, Štiavnické vrchy, Cerovú vrchovinu a niektoré partie Slovenského Rudohoria. Dnes žije u nás okolo 5 000 kusov týchto zvierat. Obľúbeným biotopom danielov sú slnečnejšie listnaté lesy parkového vzhľadu, kde sa zdržiavajú v čriedach, ktoré tvoria samce alebo samice s mladými. Práve v tomto čase, v polovici októbra, sa začína danielia ruja, ktorá je sprevádzaná súbojmi samcov. Danielice sú kotné okolo 224 dní a v júni rodia jedno alebo dve mláďatá, ktoré cicajú 3 – 4 mesiace a s matkou zostávajú až do ďalšieho roka. Dospievajú ako jeden a pol ročné, samcom narastú parohy už v druhom roku života, ale až o rok neskôr získavajú typický lopatovitý tvar.
Daniele spásajú trávy, ďateliny, ale žerú aj púčiky, listy a kôru stromov a nepohrdnú ani plodmi, ako sú gaštany, žalude, bukvice, ale i plánky a iné ovocie. Dožívajú sa 20 – 25 rokov. Sú významnou poľovnou zverou, a to ako trofejovou, tak aj z hľadiska využitia ich mäsa.
Rod danielov má ešte jeden druh, o ktorého súčasnom výskyte je málo hodnoverných správ. Ide o daniela mezopotámskeho (*Dama mesopotamica*), ktorého odborníci pokladajú za staršiu vývojovú formu danielov. Niektorí zoológovia sú toho názoru, že ide iba o geografickú rasu nášho daniela škvrnitého. Je statnejší, máva údajne až 200 kg. Jeho rozšírenie je viazané na pomerne malé územie v Mezopotámii, najmä na juhozápade Iránu v povodí rieky Karún. Objavil ho na poľovačke anglický vicekonzul v Basre sir Robertson v roku 1875. Jeho lebku a kožu poslal Anglickej zoologickej spoločnosti, odkiaľ sa dostali do Britského múzea, kde podľa nich zoológ Victor Brooke opísal nový druh. O tri roky doviezli do londýnskej zoologickej záhrady párik mezopotámskych danielov, ale ich osud nie je známy. Známy obchodník so zverou Hagenbeck vyslal do Mezopotámie nákladom 20 000 zlatých mariek výpravu, ale tá sa vrátila domov len s jedinou trofejou. Vystavovali ju v Hagenbeckovej vile, odkiaľ zmizla koncom Prvej svetovej vojny. Vyzeralo to tak, že cez vojnu mezopotámske daniele vyhynuli, lebo celé štyri desaťročia od roku 1917 ich nikto nevidel. Až v 50. rokoch nemecká expedícia ulovením jedného samca a odchytením jedného mláďaťa dokázala, že daniel mezopotámsky nie je ešte vymretým živočíšnym druhom.
O ďalších osudoch daniela mezopotámskeho máme málo správ. Otázne je, ako na rozšírenie danielov mezopotámskych mala vplyv iránsko-iracká vojna v 70. rokoch minulého storočia, ktorá sa odohrávala aj na území, ktoré je pôvodným domovom tohto vzácneho zvieraťa. Podľa internetových stránok, kde nájdeme aj jeho fotografie, to však vyzerá tak, že mezopotámsky daniel predsa len prežil rok 2000.
Hoci danielia zver nie je z poľovníckeho hľadiska taká významná ako srnčia alebo jelenia, predsa zohráva aj v našom poľovnom hospodárstve dôležitú úlohu. A kto by sa chcel potešiť aspoň pohľadom na statné daniele, v mojom okolí – teda v okolí Zvolena – mu môžem odporučiť vychádzku do Vígľašskej Huty – Kalinky, dediny v horách Javoria, v ktorej chotári je rozsiahla zvernica s touto zverou.