Jednoduché malé plastové výlisky v tvare písmena C spôsobili koncom sedemdesiatych a začiatkom osemdesiatych rokov minulého storočia v bývalom Československu ošiaľ, aký nemal v krajinách vtedajšieho socialistického bloku obdobu. Ten, kto túto éru nezažil asi nikdy nepochopí, ako to bolo možné. Hobbyportal vás pozýva na cestu do minulosti. Do doby, ktorá by sa mohla s miernym nadhľadom volať érou céčiek.
Na tretí pokus
Dejiny poznajú množstvo prípadov, kedy sa niečo vymyslí, následne vyrobí a nakoniec sa z toho stane doslova nepredajný tovar pre absolútny nezáujem spotrebiteľov. No po čase sa akoby zázrakom zdvihne vlna dopytu po tomto výrobku a z „ležiaku“ sa stane nedostatkový tovar. A to všetko kvôli tomu, že sa tento výrobok začne používať na niečo úplne iné, ako sa pôvodne predpokladalo. Takýto osud mali aj céčka.
Väčšina zdrojov tvrdí, že céčka sa začali vyrábať okolo roku 1979 v českom Jablonci. Pravda je však o niečo zložitejšia a my sa pri jej odhaľovaní musíme vrátiť ešte takmer o 20 rokov v čase späť, do éry Beatles, hippies a hlavne do čias odhalených ženských nôh. Bývalí zamestnanci Jabloneckej továrne na výrobu bižutérie spomínajú na časy minisukní takto: *„Z vedenia podniku prišlo zadanie, aby naši dizajnéri vymysleli niečo, čím by sa dali minisukne ozdobiť. To niečo malo byť ľahké, farebné, ale hlavne lacné, aby si to mohli dovoliť aj študenti. Tak vznikli farebné dieliky v tvare C, ktoré sa mali pôvodne spájať do akýchsi retiazok, ktorými by bola minisukňa obtočená v páse.“* Dievčatá však o takýto druh módneho doplnku neprejavili takmer vôbec záujem:*“ Bolo to fiasko, ako hrom. Kompetentní si lámali hlavy, čo urobiť s výrobkom, ktorý ležal na skladoch. V časoch socializmu však bolo všetko pomalé. Tak trvalo 10 rokov, kým konečne niekto dostal nápad…“* Druhý pokus spočíval v tom, že sa jabloneckí autori snažili uviesť na trh záves z céčiek. Do kariet im hrala doba, ktorá prinášala bytové módne trendy spojené s rušením dverí a prepájaním miestností. Keďže céčka bolo možné spájať do ľubovoľne dlhých reťazí a kreatívne vymýšľať ich farebné kombinácie, zdalo sa, že tentoraz bude úspech zaručený. Opäť však prišla studená sprcha: *„Katastrofa. Len takto sa to dá pomenovať. Veľakrát sme si položili na poradách otázku prečo? Veď naše céčka mohli suplovať rôzne podomácky uštrikované „bombuľky“ visiace na reťaziach z chemlonu či vlny, ktorými si v tej dobe vyzdobovali Česi a Slováci napríklad vstupy na schodiská. Céčka dokonca mohli nahradiť aj v tej dobe pekelne drahé orientálne závesy. Prečo sa nepredávali nevieme. Jedno je však isté. Celý výrobný program sa jednoducho zrušil. Obrovské zásoby céčiek sme mohli podrviť a opäť z hmoty vytvoriť iné výrobky, no keďže ich výroba bola veľmi lacná, vedenie si s tým nerobilo starosti a ich príkaz znel jasne – vyhodiť,“* spomína po rokoch jeden z pracovníkov továrne v Jablonci. Chúďatá céčka tak končili v kontajneroch závodu aj vedľa nich, kde sa povaľovali zabalené v balíkoch a čakali na odvoz do zberu. A vtedy sa to stalo. Sáčky s farebnými kúskami umelej hmoty si všimli deti. A nastal zlom. Doslova veľký tresk. Kreativita detí bola na vyššej úrovni, ako kreativita dizajnérov. Plastový výlisok vysoký 1,5 cm sa doslova na tretí pokus stal fenoménom tej doby.
Osemdesiate roky – roky v tvare C
Nebolo to nič geniálne, ale nápad to bol za milión. Deti, ktoré sa hrávali v blízkosti Jabloneckej „bižutérky“ využili odpad – vyhodené céčka k tomu, aby sa doslova ozdobili. Najprv to boli rôzne pestrofarebné retiazky, ktoré „akoby“ vytŕčali z vrecka, alebo viseli na očku od kľúčov. Neskôr už céčka zdobili pútka na nohaviciach a rifliach, hodinkové remienky, nahrádzali náušnice a podobne. Vynaliezavosť detí nepoznala hranice. Malo to však jeden háčik. Céčka sa nedali zohnať. Tých pár obchodov, ktoré ich predtým malo na pultoch ich odrazu presunulo pod pulty. Stal sa z nich nedostatkový tovar. Ak by takýto ošiaľ vypukol dnes, výrobca by urobil všetko preto, aby dokázal zasýtiť trh. Socialistická výroba však bola nepružná. Dnes je už ťažké uveriť tomu, že sa na céčka stáli dlhé fronty pred obchodmi, dospelí ich prácne zháňali pre svoje ratolesti a neraz dochádzalo k ich krádežiam.Céčkami sa dokonca dalo podplatiť úradníka a podľa svedectiev aj policajtov pri menších prehreškoch. Ošiaľ naplno prepukol v roku 1984. Dopomohla k tomu aj pieseň Michala Davida *„Céčka, sbírá céčka“* , ktorá sa neúnavne opakovala niekoľkokrát denne v rádiách. Nesmieme však zabudnúť na obchodnú stránku tohto šialenstva. Céčka sa totiž stali akousi tvrdou valutou, ktorou sa dalo platiť pri výmenných obchodoch. V jednej internetovej diskusií sa pamätníci rozpísali o tom, ako sa za pár kusov céčiek dalo „kúpiť“ takmer čokoľvek. Dokonca sa na ne dali zbaliť dievčatá. Nebolo nič nevšedné vymeniť jedno céčko za tri žuvačky, no boli aj zložitejšie obchody – za trojmetrovú reťaz volejbalovú loptu, za metrovú reťaz album so známkami, za dvojmetrovú LP platňu od Elánu.
S céčkami sa hrávali aj hry. Systém – víťaz berie všetko poznačil hlavne hru s názvom Čiara. Pri nej sa hádzali zväzky céčok k nakreslenej línií. Kto dokázal dohodiť najbližšie vyhral. A samozrejme odbremenil ostatných hráčov o ich zbierku. To bolo smútku. Niektorí si dokonca poplakali. Ošiaľ pokračoval. Céčka si objednávali aj obchodníci, ktorí predávali úplne iný sortiment tovaru. Céčka boli v novinových stánkoch, v predajniach s ľudovými výrobkami, v železiarstvach… no stále nedokázali pokryť dopyt. Nechajme rozprávať pamätníkov z Jablonca:*“ V prvom rade si musíme vysvetliť výrobný proces. Z jedného kilogramu plastovej drviny sa dá vyrobiť 4000 céčiek. V osemdesiatych rokoch sa lisovalo približne z 20 kilogramov drviny denne, čo znamená 80 000 kusov céčiek, alebo ak chcete 10 kilometrov reťaze z nich. Je to však veľa len na prvý pohľad. Naša spoločná krajina mala vtedy 15 miliónov obyvateľov a céčkománia zasiahla možno aj tretinu z nich. Nestíhali sme. No napriek tomu sme pristúpili počas výroby k inováciám. Okrem bežných odtieňov sa na trhu ocitli tiež perleťové, priesvitné, dokonca fosforeskujúce varianty, ktoré mali vo výmennom obchode oveľa väčšiu hodnotu, ako bežné. Na pultoch sa zjavili aj nové tvary písmen aj číslic, napríklad S,B, 3,D. Dopyt bol však obrovský. A my sme kapacitne nestačili.“*
Po nežnej revolúcií, vlastne už pred ňou sa pulty obchodov zaplnili množstvom nových aj „západných“ hračiek a sláva céčok pomaly zanikla. Tí, ktorí v dobe céčok žili a nezabudli budú určite súhlasiť, že kúzlo farebných dielikov bolo naozaj obrovské. Dodnes ich niektorí zberatelia uchovávajú, ako najväčší poklad. Aj vďaka internetu sa vytvorili komunity zberateľov, ktorí okrem iného majú vo svojich zbierkach práve céčka. Hovorí jeden z nich:*“ Možno to niektorí pokladajú za detinské, no céčka sú pre nás niečo, ako pre svet Rubikova kocka. Určite mám pravdu, ak tvrdím, že jedine ony dokázali vyvolať v tej dobe rovnaký ošiaľ, ako hlavolam od Rubika. Všetci moji rovesníci majú na ne spomienky. Je v nich kus nostalgie, ale aj radosti, že sme spoločne mohli zažiť tú dobu.“*
Možno neviete, ale céčka si môžete kúpiť aj dnes. A to nielen na burzách, alebo aukciách. Od roku 2010 sa v Čechách opäť vyrábajú a objednať si ich môžete napríklad TU
[* youtube:QpxnOrmn8ZU *]
Foto: Ivana Nejedlíková, algida-twister.cz