*** Oltár v rímsko-katolíckom kostole pochádza z dielne slávneho Majstra Pavla z Levoče
*** Rímsko-katolícky kostol v Očovej
*** Náhrobný kameň Jána Arnauta
*** Fresky v rímsko-katolíckom kostole
*** Evanjelický kostol
*** Zaujímavou stavbou v Očovej je aj moderný Dom smútku
*** Pre Očovú sú typické aj výšivky krivou ihlou
*** Spomienka na Mateja Bela
*** Očovské kroje v pamätnej izbe
Očovú poznáme ako jednu z najrázovitejších dedín nielen Podpoľania, ale celého Slovenska. Ale nie je to len tradičná ľudová kultúra – piesne, muzika, tance, kroje, fujary, výšivky… – čo nás do tejto dediny priláka.
Počiatky tejto významnej podpolianskej dediny sú však zakryté rúškom tajomstva. Človeku nebol tento kraj neznámy už od konca doby kamennej (Hrádok v neďalekom Lieskovci) a rušno tu bolo aj v mladšej dobe bronzovej (osídlenie v chotári Zvolena a hradiská na blízkej hrochotskej Chochuľke a na Kaľamárke) a v čase veľkomoravskej, no prvá písomná zmienka z roku 1263 nespomína osadu, ale len Očovský potok. No je predpoklad, že tu už vtedy bola prosperujúca dedina, z ktorej – ako sa uvádza v listine z roku 1351 („de Ochowa in Lypche“) – viedla cesta do Ľupče.
Dejiny obce sú úzko späté s históriu Vígľašského zámku, do ktorého feudálneho panstva patrila. Koncom 16. stor., najmä po 25. júli 1575, keď sa Turci zmocnili hradu Divín a mali ho v moci 18 rokov. Ich plienenie niekoľkokrát zasiahlo aj Očovú. Vtedy opevnili očovský kostol, ktorý postavili už v 14. stor. a v Očovej sídlila aj vojenská posádka. Ani to však nezabránilo tureckým hordám v plienení. Z tých ťažkých čias však pochádza aj romantický príbeh o Turkovi Arnautovi, ktorý sa zaľúbil do očovskej krásavice a pridal sa na stranu Očovanov. O tom, že zamenil Korán za Bibliu, svedčí aj jeho náhrobný kameň, ktorý je dnes zasadený v interiéri rímsko-katolíckeho kostola Všechsvätých. Arnaut zomrel v Očovej 26. februára 1599.
Arnautov príbeh formou historického dobrodružného románu opísala spisovateľka Zlata Dônčová. Knižne vyšiel v roku 1944.
Pri návšteve Očovej by sme nemali obísť tamojšie kostoly, a to ani vtedy nie, ak nás k tomu nevedie viera. Predovšetkým záujemcovia o umenie a históriu v nich majú naozaj čo obdivovať. V rímsko-katolíckom kostole nám padnú do oka nástenné maľby – fresky a najmä pôvodný oltár, ktorý pochádza z dielne slávneho Majstra Pavla z Levoče. Rovnakej proveniencie z rokov 1514 – 15 pochádzajú aj sochy sv. Mikuláša a sv. Antona. Cenný je aj interiér evanjelického kostola, ktorý postavili na protiľahlom návrší ako tolerančný v roku 1785. V roku 1868 ho prebudovali, pristavali k nemu vežu a vtedy v ňom pribudol aj oltárny obraz Jozefa Božetecha Klemensa.
Za povšimnutie stojí aj moderná budova Domu smútku na očovskom cintoríne.
V Očovej uzrelo svetlo sveta mnoho osobností, ktoré zohrali dôležitú úlohu nielen v dedine či regióne, ale aj v rámci celého Slovenska, ba v prípade polyhistora Mateja Bela ide o osobnosť svetového významu. O jeho živote a diele som na hobbyportale písal pred mesiacom. Bohaté informácie o Matejovi Belovi nájdeme v knihách i na internete a napokon aj priamo v Očovej v pamätnej izbe, kde sú aj fotografické, ale i trojrozmerné exponáty približujúce dejiny obce a život jej obyvateľov od najstarších čias až po súčasnosť.
Z ďalších očovských rodákov môžeme spomenúť aspoň básnika a spisovateľa Ján Roba – Poničana, ministra a od marca do decembra 1994 predsedu slovenskej vlády Jozefa Moravčíka, vynikajúceho primáša Jána Berkyho – Mrenicu a cimbalistu Jána Gašpara – Hrisku.