*Tri druhy lykovcov, ktoré rastú v slovenských horách, sú určite ozdobou našej prírody. Navyše aj ozdobou vzácnou, takže si zaslúžia nielen náš obdiv, ale aj ochranu. Domáce i cudzokrajné formy sú využívané aj ako dekoratívne kríčky v záhradách a parkoch, kde sa uplatňujú najmä na skalkách, povedľa ciest a chodníkov, či v podraste bukov.*
Lykovce patria do čeľade vrabcovníkovitých rastlín (*Thymelaeaceae*). Celkovo do nej patrí okolo 500 druhov, ktoré rastú predovšetkým v euroázijskej oblasti, len niektoré zasahujú až na Malajský polostrov (tamojší rod *Aquilaria* poskytuje vzácne, voňavé drevá).
Na skok do mytológie
Rod *Thymelaea*, podľa ktorého je pomenovaná celá čeľaď, je doma predovšetkým v oblasti Stredomoria. Z nich u nás v nižších polohách, na poliach, povedľa ciest, či na úhoroch rastie vrabcovník obyčajný (*Thymaelaea passerina*).
Ďalší rod – lykovec (*Daphne*) – je u nás zastúpený tromi druhmi. Práve na ne chceme upozorniť, keďže patria medzi ozdoby jarnej prírody, a to predovšetkým lykovec jedovatý, ktorý sa nezľakne ani snehovej pokrývky a rozvije svoje voňavé kvety už vo februári.
Vedecké pomenovanie rodu má korene v gréckej mytológii a lykovce sú v tom zrejme nevinne. Použil ho už nemecký botanik Leonhard Fuchs v 16. stor., a to najmä kvôli listom, ktoré pripomínajú listy vavrínu. Ako vieme z gréckeho dávnoveku, vavrínovými vencami zdobili olympijských víťazov a nosil ich na hlave aj sám boh Apollón. Legenda hovorí, že sa zamiloval do jednej z najkrajších nýmf Dafné. Vlastne si z neho vystrelil jeho božský kolega Erós za to, že sa boh svetla a slnka vysmieval z jeho zlatého luku. Zasiahol teda Apollóna šípom lásky rovno do srdca, no zároveň Dafné, do ktorej sa Apollón zamiloval celým svojím božským srdcom, postrelil šípom, ktorý lásku zabíjal. Keď sa už-už zdalo, že Dafné predsa len neunikne chúťkam mocného boha, požiadala otca, riečneho boha Péneia, aby ju premenil na vavrínový strom.
Toľko malý výlet do gréckej mytológie. Poďme však späť na Slovensko, do našej prírody.
Lykovec jedovatý
Lykovec jedovatý (*Daphne mezerea*) môžeme nájsť v lužných lesoch, svetlých bučinách a zmiešaných porastoch, v jedľo-bučinách, v pahorkatinách, i vysoko v horách. Ružovopurpurové, zriedkavo biele kvety, šíriace omamnú sladkastú vôňu, tohto pol až meter a pol vysokého kríčka sa rozvíjajú na holých, ešte neolistených konárikoch, a to neraz už vo februári, najčastejšie v marci a apríli. V každom prípade sú vítaným oživením predsa len ešte ospalej a teda stále trochu pochmúrnej prírody.
*Kvety lykovca jedovatého nás svojou farbou i vôňou potešia už vo februári*
*Listy lykovca jedovatého sa rozvíjajú až na konci kvitnutia*
Listy sa vyvíjajú zhruba o mesiac neskôr ako kvety a sú zoskupené na koncoch konárikov. To sa už lykovec stráca v rozbujnenej zeleni a znova nám jeho kríčky padnú do oka až vtedy, keď sa kvety, opelené väčšinou motýľmi, premenia na červené bobule – kôstkovice. Človeku sa pri pohľade na ne nevdojak zbiehajú slinky, ale pozor! Obsahujú prudké jedy! Našťastie je ich chuť nepríjemne horká, takže napríklad aj deti, ak ich náhodou zo zvedavosti dajú do úst, ich rýchlo znechutene vypľujú. Napriek tomu treba zachovať opatrnosť, lebo už desať bobuliek môže vážne narušiť zdravie dospelého človeka, ba spôsobiť aj jeho smrť. Nebezpečnou látkou je najmä mezereín, ktorý poškodzuje pečeň, črevá a obličky. Po ich požití sa objaví nevoľnosť, pálenie v ústach, slinenie, horúčky, kŕče, dôjde k zápalu žalúdka i tenkého čreva, k odumieraniu žalúdočnej sliznice a predovšetkým k vážnemu poškodeniu obličiek, čo môže viesť k celkovému kolapsu.
*Kôstkovice lykovca obsahujú prudké jedy*
V prípade, že si šťavou z bobuliek potrieme kožu, objavia sa pľuzgiere, prípadné boľavé vredy. Jedovatá je aj kôra týchto kríčkov. Závrate môže spôsobiť aj príliš dlhé vdychovanie vône jeho kvetov. Ale ako je tomu u mnohých jedov (teraz nemáme na mysli iba alkohol), v malom množstve môžu byť dokonca užitočné. Sušená kôra lykovca pod názvom *mezerei cortex* slúžila na prípravu tinktúr, ktoré mali močopudný alebo povzbudzujúci účinok, ľudoví liečitelia ich odporúčali aj pri kožných chorobách, reume alebo obrne. Bobule využívali maliari na prípravu farieb, ba pod názvom vlčie alebo divé korenie nimi ľudia kedysi dosahovali pikantnosť octu alebo horčice.
Lykovec voňavý
Druhým druhom rodu *Daphne* v slovenskej prírode je lykovec voňavý (*Daphne cneorum*). Na rozdiel od predošlého druhu si listy ponecháva aj v čase zimnej nepohody. Má však rád teplejšie, výslnnejšie stanovištia niekde na okrajoch listnatých i zmiešaných lesov, v kroviskách a na stepných lúkach s mierne vlhkou pôdou bohatou na výživné látky a karbonáty. Kvitne v apríli až júni sýtoružovými kvetmi a aj on rodí kôstkovice, ktoré obsahujú jedovaté látky. Nájdeme ho od Záhorskej nížiny až po hory Veľkej Fatry, Nízkych Tatier a Slovenského raja a patrí takisto medzi naše chránené rastlinné druhy.
*Lykovec voňavý*
Lykovec muránsky
Právom môžeme byť pyšní na tretí druh lykovca. Zvykne sa uvádzať ako lykovec muránsky, slovenský alebo kríčkovitý. Posledné prídavné meno vychádza z vedeckého názvu *Daphne arbuscula*, ktoré mu dal český botanik Čelakovský. Všetky tri pomenovania sú v podstate pravdivé. Ide naozaj o vždyzelený krík, dorastajúci do štvrťmetrovej výšky. Jeho červenofialové, prípadne sýtoružové alebo vzácne biele voňavé kvety sa rozvijú v máji až júli. Výnimočnosťou tohto druhu je, že jeho domovina sa obmedzuje na dolomitové skaly Muránskej planiny, kde ho našli asi na 30 lokalitách. Inde na svete – samozrejme, ak nerátame jeho umelú výsadbu v skalkách a záhradách – ho nenájdeme a jeho najbližší príbuzný *Daphne petraea* rastie rovnako na skalách až na okraji Álp v južnom Tirolsku. Je neskutočné, koľko vitality, vytrvalosti je v tomto kríčku. Na tomto malom území vari o rozlohe okolo 100 km² dokázal prežiť státisíce rokov vrátane nepriaznivých dôb ľadových. Botanici totiž zistili, že nejde iba o slovenský, presnejšie muránsky endemit (druh vyskytujúci sa len tu a nikde inde na svete), ale aj o paleoendemit, teda že jeho pôvod siaha až do treťohôr, teda do čias, keď neďaleko jeho stanovíšť burácal vulkán Poľany.
Samozrejme, tento muránsky „rozmarjín“ (ako ho zvyknú nazývať miestni), je pod zákonnou ochranou a je zapísaný aj v Červenej knihe najvzácnejších rastlinných druhov sveta.
*Lykovec muránsky rastie na dolomitových skalách iba na Muránskej planine a nikde inde na svete. Foto: Dominik Kľučiar*
Lykovce v záhradách a parkoch
Lykovce si našli cestu aj do parkov a záhrad. Pravda, neodporúčame vám odnášať si ich domov z turistickej vychádzky, keďže ide o celkovo vzácne druhy, ktoré spadajú pod zákonnú ochranu. V ponuke záhradkárskych predajní sú však nielen naše, ale aj cudzokrajné druhy lykovcov, a to v rôznych odrodách, odlišujúcich sa vzhľadom, olistením, ale i farbou kvetov, ktorá môže byť nielen ružová alebo fialová, ale i biela alebo dokonca žltá, a takisto intenzita vône môže byť rôzna.
Lykovce vysádzame na jeseň a až na skromné prihnojenie tak raz do roka si nevyžadujú zvláštnu starostlivosť. Zatiaľ čo lykovec jedovatý môžeme pestovať v tienistejších miestach záhrady alebo vo väčších skalkách, kde je pôda bohatšia na vlahu i živiny, lykovec voňavý vyžaduje slnečnejšie stanovištia s chudobnejšou pôdou dobre prepúšťajúcou vodu. Celkovo však majú lykovce citlivé korene, ktoré predovšetkým u cudzokrajných druhov chránime pred premrznutím. Najmä staršie rastliny neobľubujú presádzanie a aj pri strihaní by sme mali postupovať citlivo a odstrániť len slabšie vetvičky. Zrelé semená vyklíčia v studenom parenisku, ale lykovce sa ľahko rozmnožia aj pomocou odrezkov, ktoré dáme zakoreniť v skleníku. Lykovce nemajú veľa nepriateľov v podobe živočíšnych alebo rastlinných škodcov, ale v ostatnom čase sa objavili častejšie prípade vírusového alebo hubového ochorenia listov, proti ktorému sa bránime odstránením a spálením napadnutých listov, v prípade väčšieho rozsahu ochorenia je nutné zlikvidovať celú rastlinu.
Foto: internet.